Pred pár rokmi som si kládol takúto otázku v súvislosti s masívnym prílevom migrantov do Západnej Európy v inom blogu. Zverejnil som ho na stránke „SME“. Dnes už tam nie je, ale podobnú otázku, trošku v inom zmysle si môžeme položiť aj dnes. „Ako ochránime svoje holé životy proti invázii medveďov“ ? Chceme, či nechceme, je to realita a kto sa stretol zoči – voči s medveďom, nebodaj medvedicou, ktorá vodí mláďatá, by mi aj mohol dať za pravdu.
To stretnutie nemyslím na územiach, ktoré sú na Slovensku historicky obývané týmito šelmami. Tam boli, sú a budú vždy doma oni a bolo by veľkou chybou, keby sme chceli tento historický fakt zmeniť. Už je to dávno minulosťou a dnes ich máme takmer všade.Sú na juhovýchodnom Slovensku,( Lučenec ), v Slovenskom krase a okolí Fiľakova prekročili hranice do Maďarska. Predpoklad je, že sú to trojročné „pubertálne jedince“, ktoré matka zaháňa, aby mohla mať ďalšie potomstvo. Ale toto vie každý, pretože médiá sú plné medvedích drzostí a dnes už aj vražedného konania, historicky prvého na Slovensku. V Očovej sa po zotmení nevychádza, lebo medveď príde so zárukou takmer denne. Takých lokalít pribúda geometrickým radom a úrady nič. Samé keci na n-tú o potrebe stav riešiť.
Situácia je adekvátna oprávnenej otázke, ktorú som si položil vo vzťahu k medveďom vyššie. A trvám na tom. Mám rád prírodu, vyrastal som prakticky na okraji lesa. Zhodne faunu, flóru a všetko, čo do lesa patrí. Ale ak je raz niečoho veľa, tak je to na škodu a nevyvážený stav si niekto iný, kto je tak isto súčasťou teritória štátu, musí zákonite odniesť. Loviť majú čo, lesy sú plné zveri, ale aj konkurencie. Potom im nič iné neostane, len sa rozpínať aj tam, kde nikdy neboli.
Racionálne zmýšľanie tu absentuje na plnej čiare a keďže sme na Slovensku, najprv je nevyhnutné, aby medvede zabili pár ľudí a potom sa začne konať a možno aj racionálne. Teraz budem hlúpy cynik, ale prial by som si, aby ďalšou obeťou bol ochranár, alebo vysoký úradník zo štátnej správy. Nepreháňam, bude aj ďalšia obeť, nebodaj obete. My si na to musíme akosi počkať. Potom si pán minister Budaj a ostatní kompetentní snáď konečne uvedomia, že zaspali. Mysliaci ochranár myslí na proporcionalitu v stavoch zveri a vie si dať riziká záťaže na obyvateľstvo premnožením do súvislostí. Hliadky navyše, zabezpečovacie prvky kontajnerov, odpadového hospodárstva a kto vie čo ešte predsa stojí niečo. Predovšetkým tam, kde to nikdy nebolo potrebné. Alebo za tri – štyri roky budeme všetci na vidieku vychádzať z domov len v doprovode ozbrojenej eskorty ? To naozaj je potrebné čakať a nechať si veci vymknúť sa spod kontroly do tej miery, že sa trojročné jedince objavia aj v Bratislavských mestských lesoch ? Alebo sa minister zobudí len vtedy, keď medveď zaklope na dvere Parlamentu ?
V hoteli Permon pod Kriváňom sa medveď pred pár rokmi zabával so senzorom ovládanými vchodovými dverami. Tam je to ešte ako tak prirodzené. Ale v Lučenci, Fiľakove a pri Šali, to je už trošku cez čiaru. Lezú do kuchýň, kontajnerov, záhrad, motajú sa pri bytových domoch, nemajú rešpekt ani pred brechajúcími psami v dedinách. Tiežochranári narobia bez výnimky viac škody ako úžitku a nie v poslednom rade sú bez akejkoľvek kvalifikácie pre racionálne posúdenie únosnosti stavu fauny na Slovensku. Exhibicionisti, nič viac a nič menej.
Medveď sa mi páči, ak je na svojom území, o ktorom všetci vieme a preto tam nepôjdeme. V mestách a dedinách sme doma my, ľudia. Alebo je ľudský život menej ako medvedí ? Na Slovensku je možné všetko, nie Amerika je krajina neobmedzených možností, ale Slovensko ! Denne sa o tom môžeme presvedčiť z každej strany. A to nechcem v tomto momente vybočiť z rámca environmentu. Medvede áno, ale odtiaľ potiaľ.