Relatívne kľudnú podvečernú jazdu narušil incident s vlčiakom. Za súmraku som vchádzal miernym klesaním do malého mestečka. Na rozhraní označenia obce som mal na tachometri 60 km / hod. a pozvoľna som spomaľoval do blízkosti 50 – 52 km / hod. Po mojej ľavej ruke kráčal po chodníku v protismere muž v strednom veku a popri ňom sa znudene, ale poslušne, kývavým krokom pohyboval statný vlčiak. Nejavil záujem o nič, ani moje auto ho nevyviedlo z rovnováhy, dokonca ani hlavu nedvihol a uprene hľadel do chodníka. Až do momentu keď…
Z jedného dvora vybehla mačka. Keď zbadala psa, zapla forsáž a najkratšou cestou unikala vlčiakovi, pochopiteľne, krížom cez cestu popred moje auto. Vlčiak zahodil flegmatickú masku a odpálil to za mačkou spôsobom, hodným odvekého nepriateľa mačacieho pokolenia. Udialo sa to v zlomku sekundy a sotva som stačil zareagovať. Intenzívne som brzdil, ale napriek tomu stihla prebehnúť len mačka. Psa som jemne „štrajchol“ nárazníkom aj prednou maskou v momente, keď bol vo vzduchu. Doslova len „štrajchol“, pretože takmer nezmenil smer pohybu. Jeho rovnováhu som však silne narušil, pretože po kontakte to bolo nekordinovane letiace chlpaté telo. Letel asi 5 metrov a na príjazdovú cestu do dvora na mojej pravej strane dopadol ako veľká premočená handra. Z časti sa šmýkal, z časti nekontrolovane prevaľoval.
Majiteľ sa okamžite pustil do lamentovania a bežal za ním. Vtedy som už stál, zapol som výstrahu a vystupoval som. Moje prvé myšlienky korešpondovali minimálne so zlomenou chrbticou, pretože chvíľu ostal nehybný. Neskôr som pochopil, že asi odoznieval vyplavený adrenalín. Niečo podobné som zažil aj ja. V kúpeľke som sa natiahol ako som dlhý. Do dnes neviem, prečo som si vôbec neublížil alebo aspoň nerozbil hlavu o niečo, ale nestalo sa. Ostal som tak isto pár sekúnd nehybne ležať, pretože keby som sa okamžite hrabal postaviť sa, asi si roztrhám šľachy v nohách. Natoľko som bol stvrdnutý od adrenalínu.
Pes sa za pár krátkych sekúnd postavil na nohy, silne sa otriasol, ako keď sa vyváľa v prachu a svojho gazdu si ani nevšímal. Hneď zamieril ku mne. Ja som stál pri otvorených dverách a priznám sa, stvrdol som. Ide sa so mnou „vysporiadať“? Napadlo ma. On ale pribehol ku mne, ako keby sme sa odjakživa poznali. Vzal pachovú stopu, oňuchal ma dookola, zhora dole a opačne. Potom sa mi začal líškať. Pristrkoval hlavu a chcel aby som ho pohladkal, tak som ho hladkal. Na malú chvíľu sa ponoril do blaženého uvoľňovania stresu a nevynechal z tohoto rituálu ani mňa. Občas po mne hodil očkom a v tých psích očiach som videl veľa radosti. Od úplne neznámeho psa by som takúto reakciu nikdy nečakal. Pôsobil blaženým výrazom a túto idylku narušil až jeho gazda. Keď na neho kričal menom asi po piaty krát, tak sa pomaly a neochotne pobral za ním, ale pohľadom ma doprevádzal naďalej.
Prečo sa pes takto zachoval ? Dlho ma zamestnávala táto otázka, vlastne až kým som nedošiel domov za cca 1,5 hodiny, pretože s niečím podobným som sa ešte nestretol. Nakoniec som sa sám so sebou dohodol na rezultáte, že mal obrovskú radosť z toho, že prežil bez ujmy a mal potrebu sa o radosť podeliť. Zároveň ako keby v jeho konaní bolo aj kúsok vďaky za to, že som mu neublížil. To by som nikdy neurobil ani omylom. Viac pre neho v danom momente ako intenzívne brzdiť, som urobiť nemohol. Ešteže mám dosť rýchle reakcie ( to už potvrdili aj iní ). Až mi to celé pripadalo obdobou ľudského konania. Je známe, že sa aj človek správa veľmi podobne tesne po vysoko kritickej situácii, ktorá pre neho dopadne dobre. V extrémnych situáciách, ako sú únosy, sa dokonca unesený zblíži s únoscom, pokiaľ sa únosca nespráva agresívne. Ak sa únosca zverí so svojou ťažkou minulosťou a situácia je pre únoscu bezvýchodisková, unesený ho začne ľutovať a minimálne súciti s ním.
Psia duša je zrejme v niektorých momentoch podobná ľudskej. Zvlášť vlčiak je kategória sama o sebe. Jeho inteligencia u niektorých jedincov nemá hraníc. Potom sa stane niečo, čomu človek ani poriadne nerozumie. Berie ho ako psa, ale tak ako človek sa v extrémnych situáciách môže správať inak ako zvyčajne, aj inteligentný pes sa prejaví zrejme ešte inteligentnejší. Keby vedel hovoriť, čo by tak asi povedal…
Bola to zvláštna skúsenosť a malá prasklinka na nárazníku ma vôbec nerozhodila. V tom momente som mal pocit, že za zdravie toho vďačného nemého tvora by som obetoval aj väčšiu prasklinu.