Určite každý zažil pocit, keď sa duša človeka natoľko zblíži s nejakou neživou vecou, až sa z nej stane „člen rodiny“. Kedysi naši otcovia trávili mnoho času v garážach leštením Škodoviek, Moskvičov, Žigulákov a sem – tam Poľských fiatov, Wartburgov, Dácií legendárnych „plastických približovadiel“ zvaných Trabant s 36 patentami na pryskyricovo – bavlnenú karosériu. Tí šťastnejší leštili „tuzexovky“. Čiastočne som tieto časy zažil aj ja, ale už sa minuli. Dnes máme iné značky, inej kvality a z áut sa stali spotrebné veci. Neplatí to však pre všetkých. Človek v rokoch svoje postoje nemení ľahko, možno vôbec. Preto sa ani moje postoje k novodobým „spotrebným veciam“ nezmenili. Aj s autom musíme byť zladení, musím ho „cítiť“ a mať pocit, že je mojou „predĺženou rukou“.
Vždy som mal s mojimi autami veľmi dôverný vzťah. Ani jedno mi k srdcu neprirástlo natoľko, ako súčasné. Kupoval som ho ako veľmi zachovalý a ošetrovaný second hand. Priznám sa, na nové tejto kategórie by som nemal. BMW 535d, M packet z výroby. Stálo ako sirota v bazári celé tri mesiace, v zime. Zlé obdobie na predaj auta. Občas ho niekto prevetral, ale nekúpil ( studený trojlitrový motor sa v zime na troch kilometroch nespráva tak, ako by mal ). Uvedomoval si to aj majiteľ, celkom úspešný podnikateľ, ale blížiaci sa koniec roka pre neho znamenal možnosť na „úpravu nákladov“ kúpou nového a nie lacného, od toho istého výrobcu. Staršie bolo dávno po skončení leasingu a chcel ho upratať.
Jazdil som na predných náhonoch a tento tátoš mal zadný. Ako inak, firemná filozofia a prenos výkonu 200 kW, vylučovali v roku 2006 konštrukciu pohonu prednej nápravy. Preto som chvíľku váhal, ale cena bola nadmieru dobrá, nezaváhal som a nikdy som to neoľutoval. Potom ma napadlo, že kedysi aj otcov Moskvič bola klasika a len preto v zime neodpočíval medvedím spánkom. Zimné jazdy, predovšetkým cez horské prechody, znamenali vždy nebezpečné dobrodružstvo, ale vždy to dopadlo k spokojnosti. Otcova profesionalita ( bol vodič z povolania ) a to, že nič nešlo oproti, nás zachránili od pohromy aj vtedy, keď sa na zimnej zľadovatelej ceste skĺzol nos v ľovotočivej, silne klopenej zákrute a pred nami bol strmý zráz. Stihol podradiť a „vybrúsili sme“ na svoju stranu. Pamätám sa, že asi po 15 000 km sa otcovi niečo nezdalo a začal hľadať chybu. Našiel ju. Pri montáži zapaľovacích sviečok zle nasadili jednu sviečku na závit ! Bola „zahryzená“ do závitu v hlave ( nejaký Sergej ju zatočil na silu, sviečkou rezal nový závit… ) a prestala tesniť. Na dvore s kamarátom vyvložkovali hlavu valcov a bol pokoj. Dnes sa to ani nechce veriť, ale vtedy bolo možné asi všetko…
Po nejakom čase spokojného používania môjho nového kamaráta, som sa začal zaujímať o úpravu programu riadiaceho systému pre spaľovanie paliva, dobre známe čipovanie. Fabrický program je prispôsobený všeobecnému použitiu v rôznych podmienkach. Konštrukcia motora dovoľuje úpravu, kedy sa s nárastom výkonu zníži spotreba a úctyhodne rastie aj dynamika. Z priemernej zimnej spotreby ( mierna zima ) 7,7 litra/100km, 200 kW výkonu a 560 Nm krútiaceho momentu som získal 7,2 litrovú priemernú zimnú spotrebu, 235 kW výkonu a 660 Nm krútiaceho momentu. Dynamika vzrástla zo 6,6 s na 5,1 s z 0 na 100 km/hod. Pochopiteľne úpravu riešil autorizovaný servis s certifikátom, ktorý je možné zapísať do TP ( technického preukazu ). Týždeň po čipovaní som išiel na STK a motor bol v poriadku.
No nezamiloval by sa človek do takéhoto tátoša ? Navyše, aj dnes vyzerá veľmi dobre, hoci v máji dovŕši 15. narodeniny. Servisák na poslednom STK skonštatoval, že je to poctivý Bavorák.
Najazdil som s ním asi 110 000 km, predovšetkým na dlhé pracovné cesty, týždňovky. Celkovo má za sebou 271 000 km, ktoré nie je cítiť nikde na konštrukcii podvozku, ani motore. Pretáčavosť koriguje veľmi dobre, samozrejme len do istej miery. Hazardovanie na klzkej zimnej ceste nevyrieši žiadna elektronika. A mal som aj extrémne zážitky, z ktorých jeden bol a aj ostane asi neprekonateľný.
V januári 2016 udreli veľké mrazy. Ak sa dobre pamätám, Oravská Lesná hlásila – 37,3 °C. Nad ránom, na Troch kráľov, 6.1.2016 som sa vracal domov z Maďarska. V tom čase som tam pracoval. Po Novom roku sme v nočných mrazoch rozbiehali nepretržitú prevádzku po opravách. Vo výrobnej hale bolo o 3.00 hod. nad ránom – 13 °C, vtedy sa nám podarilo rozhýbať technológiu a hala sa postupne zahrievala. Vyrazil som na cestu domov po 5 dňoch „tripu“. V Budapešti bolo – 16 °C, za Vácom som odbočil do kopcov na Šahy. V mestečku na kopcoch, zvanom Rétság ( čítaj Rétšág ), asi 25 km pred Šahami už bolo – 28,5 °C ( teplomer v aute ). Na hraniciach mi začala klipkať hlava, tak som zastavil na malej pumpe za Šahami. Káva v mraze – 28°C ma prebrala a nasadol som. Bolo niečo málo po 6.00 hodine rannej. V pravotočivej zákrute pred Hornými Semerovcami je odbočka na Nové Zámky a rovinka do Horných Semeroviec. A tu sa to stalo. Išiel som asi 50 km/hodinu, cesta vyzerala veľmi klzká. Zrazu som počul praskot, ako keď praská sklo. Zľakol som sa a oči mi padli na teplomer. Padal dole až na – 37 °C. Ešteže som na pumpe spravil čo bolo treba, inak si cvrknem od strachu. Praskot prestal po pár sekundách a v Horných Semerovciach sa teplomer postupne dvíhal na – 26 °C. Že by tu bola akási geopatogénna zóna ? V Dudinciach, ktoré sú odtiaľ vzdialené možno 3 – 4 km sa traduje, že v lete je tu najteplejšie, v zime zase najchladnejšie.
Až neskôr mi došlo, že pokles teploty bol tak náhly, že sa plechy nestačili potichu vyrovnať s dilatáciou. Fyzika ma dostala do infarktového stavu. Aká bola moja radosť, keď som doma vystúpil z auta a bolo iba – 22 °C. Môj tátoš prežil v zdraví teplo aj mrazy, starostlivému gazdovi sa vie odvďačiť spoľahlivosťou, bez jazykovej bariéry a ešte aj dnes pekným imidžom.
Dnes je už pre mňa prisilnou kávou, nakoľko jazdím menej a je ho škoda nechať stáť na dvore. Jeho, nazval by som to, úžitková a duchovná hodnota je neporovnateľne vyššia ako trhová. Vek nepustí, kilometrov má pred sebou ešte minimálne 130 000 bez problémov. Niekomu, kto sa nebojí zadného pohonu a má rád pod kapotou, by mohol ešte dobre poslúžiť a nie za veľké náklady.
Pôvodne som uvažoval, že ho nechám vnukovi, keď bude mať vodičák. Ten je zatiaľ v nedohľadne a potom, bolo by nezodpovedné dať čerstvému vodičovi do ruky toľké kone. Mladosť – pochabosť. Vyčítal by som si do konca života, keby sa niečo stalo vinou „skúšania čo to dá „. Čo by to bol za mladého chlapca, ktorý sa nepochváli pred kamarátmi. A to by mohlo dopadnúť aj fatálne. No a nakoniec, kto z nás, dnešných šesťdesiatnikov, dostal len tak auto k vodičáku ? Žijeme v inej dobe, to je fakt, auto je spotrebný tovar. Ale podľa poriadku sveta by si to mal mladý človek aj zaslúžiť. Inak stratí zmysel pre hodnoty a nebude si veci vážiť.
Ťažko sa mi bude s ním lúčiť, pretože mi dobre slúžil a pri pohľade na dizajnérsky kumšt ma stisne pri srdci. Neprekonateľné línie a celkový dojem sily a proporcionality ma neprestanú udivovať nikdy. Ergonómia interiéru je viac ako pozoruhodná a nijako nezaostáva za vonkajším dojmom. Zaslúži si dobrého gazdu.