Kollár prišiel na to, že potrebujeme krízový plán, len prosím, realistický, čo bude fungovať.

4. apríla 2021, otvoreneoci24, Spoločnosť

Nie je to nič neobvyklé. Existuje plán civilnej obrany, armáda má svoje krízové plány a toto všetko by malo byť materiálne zabezpečené v skladoch a štátnych hmotných rezervách. Ani sa nepokúšam hádať, v akom stave je materiálne vybavenie v súčasnosti. Koľko „stariny“ leží v skladoch, len aby sedeli kusy a ako sa menežujú skladové zásoby. Za necelý rok sa zázraky urobiť nedajú. Čo sa robí s vyradenými vecami. Napríklad také filtre z plynových masiek a filtre z krytov civilnej obrany. Hliníkové teleso s aktívnym uhlím vo vnútri. Bol by som zvedavý, ako sa vyradené kusy zhodnocujú. Hliník je o čistote 99,5 %, čo je kvalitou tzv. „elektrovodný“ ( vodiče elektriny nad našimi hlavami ), drahší, využiteľný odpad ako surovina a aktívne uhlie je aj po rokoch možné použiť v chemickom priemysle a je po ňom dopyt. A za vyššiu cenu ako hliník. Robí sa delimitácia týchto filtrov v súčasnosti ? Nevieme, ale pred 7 rokmi sa to nerobilo. Neboli kapacity, hoci predovšetkým aktívne uhlie by náklady na delimitáciu zaplatili s rezervou. Je to možný príjem do ŠR ( štátny rozpočet ), síce malý, ale Baťa sa halierov neštítil.  Dobre sa s tým aj kšeftuje…

Keď prepukla pandémia, stavy materiálneho zabezpečenia v štátnych hmotných rezervách boli žalostné a akosi sa „nedarilo efektívne zabezpečovať“ pandemické potreby. My vieme dokonale fungovať len vtedy, keď ide všetko samé od seba, alebo nájdeme spoločného nepriateľa. Sme dokonalí „hasiči“. Sú to geneticky zdedené deformácie zo starých časov. V nás pevne usadená brzda.

Pamätám si staré časy z vojenskej služby. Nariadená evakuácia TOP ( technického oddelenia pluku ) do poľných podmienok odhalila, v akom stave je v skutočnosti základné materiálové vybavenie. Po niekoľkých rokoch sa zo skladov vytiahli a predovšetkým kontrolovali poľné kuchyne, laminátové zásobníky na pitnú vodu ( BAK ) a vôbec všetky potreby tylového zabezpečenia. Velitelia s hrôzou konštatovali, že vlastne máme obrovské šťastie a musíme sa poďakovať imperialistom, že na nás z vysoka kašľali. Keby sa nejakým omylom osudu rozhodli nás vážne preskúšať z bdelosti a pripravenosti, vojsko by jedlo dobre známe KD ( krátkodobé dávky ) a pilo z kaluží.

Polorozpadnuté poľné kuchyne, deravé laminátové zásobníky na pitnú vodu ( BAK ), by poskytli imperialistom značnú výhodu. Nie som si istý, či by postačovala bojová morálka na anulovanie nedostatkov v tylovom zabezpečení, pretože ani značná časť dôstojníkov tomu neverila, čoho sa museli držať. Pamätám sa, ako seriózny skúšobný pilot v rokoch a predovšetkým seriózny človek, ktorý oblietal všetku vojnovú korisť po Nemcoch a nebál sa povedať, že Me – 109 ( Messerschmidt ) bola vynikajúca stíhačka tej doby, cedil pomedzi zuby pri štedrovečernej večeri našu nutnosť ostať v bojovej pohotovosti. Prečo iné, ako pre imperialistickú hrozbu. Bolo na ňom vidieť, že pri tom nie je vo svojej koži…Bodaj by bol. Bol to racionálny človek, pilot, odborník a nohami na zemi. Ani stigma politruka nezatienila jeho ľudské vlastnosti. Patril medzi tých pár dôstojníkov, ktorí brali kohokoľvek aj bez „peciek“ ako partnera v službe a nie ako „kus v službe“.

Išlo to akosi samé od seba, zotrvačnosťou z čias, kedy ešte „ARMA“, armádny bufet, skôr pripomínal krčmu ako bufet. Boli zachované staré zvyky v útvaroch a kde sa chlastalo predtým, tak sa chlastalo naďalej. V útvare, kde som slúžil ( malé TOP ), pracovali aj civilní zamestnanci spolu s vojakmi v odborných skupinách. Denná norma v najpočetnejšej skupine ( okrem vojakov a špagátov ZVS ) na 8 osôb ( civili a lampasáci ) bola okolo 5 litrov rumu…

Až jedného dňa sa stalo, že dôstojníka pod parou zmasakroval rýchlik cestou z kasární domov. Cestu si chcel skrátiť po trati.  Potom sa pomery zmenili. Nastala tvrdá disciplína, výmena vedenia útvaru a zazeranie civilov na vojakov a opačne. Pamätám sa, že bolo nutné dokončiť zákazku a do riadneho plánovaného pracovného času na základe úkolovaných úkonov sa nezmestil úkon, ohodnotený na 90 minút. Civili sa 4 dni dopredu dohadovali na odmene za to, že ostanú nadčas. Udrela hodina konca zmeny a civili čakali, kto sa ujme predmetnej práce. Prišiel veliteľ útvaru. Bol zvedavý, či sa daná operácia bude vykonávať v rámci plateného nadčasu. Ona mohla byť dávno hotová, ale čakalo sa na nadčas. Každý sa na to díval, až som to nevydržal a šiel som do toho. Civil mi radil a kontroloval, pretože sa pozeral veliteľ útvaru. Urobil som to pod dohľadom civila za 20 minút, ale to teátro okolo toho bolo na úrovni cisárskych manévrov…Jedna hanba.

Toto skvostné obdobie bolo postavené na ideológii, ktorá vymývala mozgy, okrem iného, aj literatúrou faktov. Kedysi sme v práci našli knihu z roku 1936. Autora si nepamätám, ale popísané fakty ukazovali budovateľskú cestu sovietskemu človeku. Úspechy jednotlivcov boli demonštrované popismi ich výnimočných činov. Napríklad súdruh Stachanov ukazoval Bulharským súdruhom, ako dosiahol rekordy v ťažbe uhlia. Ako prvý krok k úspechu bolo to, že si zobral dvakrát väčšiu lopatu od lopát Bulharských súdruhov – baníkov. Potom to už poznáme. Traktorista pooral plochy, no radosť to počúvať… Začali sme počítať a zistili sme, že keby to mala byť pravda, musel by orať 24 hodín nepretržite, pluhom s 5 nožmi a priemernou rýchlosťou 40 km/hodinu aj v otočkách. Rýchlooráč, rýchlejší ako Přemysl oráč…Viazačka „proviesiel“ na viazanie obilných snopov by musela zhodne pracovať 24 hodín denne nepretržite a na jeden snop s prípravou „proviesla“ by mala 3 sekundy. Potom by splnila čo uvádzala knižka.

Pre obdobie našej histórie pod vplyvom ideologických deformácií bolo charakteristické z hľadiska krízových plánov, že okrem presunu do protiatómového krytu by nič nefungovalo. Pravda, ak by nejaký kryt bol k dispozícii. Na vidieku leda ak pivnica.

Dnes je to minulosťou. Zbavili sme sa starej ideológie, ale nezbavili sme sa zakrpateného myslenia. Je nám prirodzené, že vieme hasiť, ale nevieme pracovať preventívne. Že potrebujeme krízový pandemický plán, zistíme až potom, ako sa svetom prevalí niekoľko vírusov. A nielen v týchto časoch. BSE sme tu mali už v minulosti. Dokonca autá prechádzali hranice cez dezinfekčné nádrže už okolo roku 1967 +- , nepamätám sa presne. Bola to slintavka, tiež choroba hovädzieho dobytka ako BSE. Posledné hrozby, vyjmúc Covid – 19, ako SARS, vtáčia chrípka, mor ošípaných, ( EBOLA  je zatiaľ ďaleko, ale pri Covide sme sa mohli presvedčiť, akú bezvýznamnú úlohu zohráva v dnešnej dobe vzdialenosť ) by mali byť dostatočným varovaním pred možnou prispatosťou civilnej obrany štátu. Nikto nevie, kedy sa znovu otvorí Pandorina skrinka s nejakým zmutovaným vírusom a my budeme v chaose umierať zaradom.