Podávajúcí tenista dostane na základe pravidiel druhú šancu na úspešné otvorenie hry. V prvom prípade zlyhal, jeho podanie neskončilo vo vymedzenom priestore súperovej časti dvorca. Takéto sú pravidlá a za desiatky rokov existencie pravidiel tenisu ich nikto nespochybnil. Prečo by to nakoniec robil ? Všetci hrajú podľa rovnakých pravidiel.
Ako pokus, identicky s prvým podaním tenistu ( tenista vloží do toho všetko, vyjde – nevyjde, má predsa druhé podanie ), vyznieva ročné vládnutie a 5 mesačné hádanie sa štvorkoalície. Pokus nevyšiel. Nič sa nestalo ! Pomerili sme sa, zabudli na všetko zlé, ideme ďalej…Aj obed bude, pizza, iné sa nezvýšilo, ale piecka, tá je excelentná.
Pripomenulo mi to mojich bratrancov keď boli malí. Jeden 3 ročný, druhý 5 ročný. Detstvo začiatkom šesťdesiatych rokov bolo omnoho krajšie a „detskejšie“ ako teraz, ale nebolo vždy veselé. Občas sa stalo, že špajza toho veľa neponúkala, niekedy nebolo v obchodoch ani základných potravín. Gazdovanie sa dusilo s nekonečnými argumentami, že: „Kúpite si v obchode“. Tak sa stalo, že starší dostal nápad a s plnou vážnosťou detskej nevinnosti sa postavil pred mamu a zahlásil :“Mama, upeč koláče“! Mama sa na neho, prekvapená, skúmavo pozrela, pretože nečakala takú razantnú požiadavku. Odpoveď bola jasná, kde nie je, ani smrť neberie :“Z čoho vám upečiem, nemáme múku“! Znela. Bratranec sa nedal, vidina koláčov bola prisilná a pohotovo zahlásil: “ Ale pekáč máme“! Dodnes sa z toho smejeme, ak sa nám podarí stretnúť.
Tak piecku máme. Ostáva už len vyriešiť, čo do nej. Títo dvaja páni ( Sulík a Matovič ) sa raz už takto častovali, ale evidentne sa menu nepodarilo. Alebo možno skôr, bolo príliš strojené a falošné…Nevadí, druhý pokus je k dispozícii, ako u tenistu. Tu faloš naberá obludných rozmerov a ide z nej obrazovka prasknúť. „Kontrolní otázka“, povedal by poručík Troník. Čo to je za silu, ktorá má účinky hodné Jupiterovho magnetického poľa a nekoroduje ? „No nevíte, vy tupci, peníze“! V tenise na druhé podanie čaká celé platiace hľadisko, rozhodca na empire, podávači lôpt, dokonca je slušné byť ticho, ale nikoho nenapadne protestovať, kým si hráč skúša odskok loptičky a sústreďuje sa. Také sú pravidlá a je to hra gentlemanov.
Gentlemani hrajú aj túto hru, na úrade vlády. Aspoň sa tak tvária a chcú našincovi silou mocou nanútiť myšlienku na hrôzu, ktorou museli prejsť. No jeden des ! Až vidím tú príšerami dláždenú cestu, ktorej zdolanie si muselo vyžiadať použitie minimálne Excaliberu, ba možno aj dve osady šamanov a zaklínačov woodoo. Chudáci. Moja ľútosť nemá konca a veru, mal som so sebou čo robiť, aby to so mnou neseklo hneď na obed, keď sa B. Závodskému na hrudi vyplakal minister obrany Naď. Braňo sa skoro rozosmial z tej hrôzy. Minister zaváhal iba na sekundu, reakcia ho prekvapila, ale nedal sa vyviezť z rovnováhy a kontroval ihneď. Vraj to z vonku vyzerá inak ako z vnútra. To sa nezdá a nezávislý pozorovateľ nevidí do zákulisia. Takú figu borovú a ešte veľké guľové. Tento arogantný ministerík chce nahovoriť príčetným ľuďom, že po celom roku familiárneho potľapkávania sa, sa zrazu nedokázali medzi sebou rozprávať, navzájom sa odcudzili a zmocnil sa ich strach.
Bravo pán minister, ak máte ľudí až za takýchto blbcov, môžete so zárukou počítať s ich podporou aj v nasledujúcich voľbách. Čoskoro. Na vašom mieste by som sa začal baliť. Na rozdiel od falošných politikov je na Slovensku dosť takých ľudí, ktorí dokážu za pár sekúnd odhadnúť človeka na základe aj reči tela. Inak, neverbálnej komunikácie. Človek o sebe podstatne viac prezrádza neverbálne ako verbálne. Hlavní aktéri tejto „hrôzy“, do ktorej sa chudáci, členovia vlády, dostali iba nedopatrením osudu, erupcií na Slnku a zlej konštelácie hviezd, sú po 5 sekundách na obrazovke ako šlabikár. Nie ten pre deti, iný s veľmi nepekným obsahom. To sa sem nehodí. Často chýba iba špáranie sa v nose.
Chcel by som byť na summite ministrov financií v Bruseli. Tú komédiu by som v slabej chvíli vymenil aj za Švejka a Čiernych barónov dohromady.
PS: Poctivo pracovať je povinnosť, nie nadpráca.